vyrovnať. Keď som v detstve unikla z môjho zneužívania, mučenie toho celého vo mne zanechalo 12 zmenených osobností. Vytvorila som to, čomu hovoria disociatívna porucha identity. Strávila som skoro šesť rokov v spoločnosti jedného z popredných psychológov v krajine pre rituálne traumy , integrovaním týchto osobností. To, že Winter označuje dnes seba pod iným menom sa mi asociovalo s mojím vlastným detstvom. Omdlela som na podlahe v kuchyni a vkĺzla som do disociatívneho záchvatu. Blake ma videl spadnúť a odniesol ma hore k Sarbdeepovi, ktorý sa prelúskaval obchodnými zmluvami v našej spálni.
V mojej mysli, som bola hodená späť do spomienky, kedy som bola znova uzamknutá v cementovej pivnici. Zápästie som mala zviazané s členkami pomocou „pút“ (dajte si do google „horse hobbler“, neviem ako sa to povie po slovensky ). Nevedela som, ako dlho budem tam dole. Nevedela som, či ma nezabijú. Nepočula som žiadne zvuky, iba z času na čas som počula kroky na podlahe nado mnou. Keď je všade okolo vás tma ako vo vreci, strácate orientáciu. Moja bytosť sa topila v tom známom pocite, že som opäť v tom izolovanom emocionálnom zdroji zúfalstva. Strach z tej dušu pohlcujúcej bezmocnosti je tak veľký, že telo mu podľahne a pohltí vás stŕpnutosť. Je to tak vzduchotesné väzenie, že vás poháňa do vás samých, smerom k priestoru vášho vlastného sveta a do vašej vlastnej fantázie. Pocit z cementových múrov škrabajúcich na nahej pokožke je vítaný, pretože je to aspoň nejaký dotyk. Pri absencii ľudského tepla vás aspoň oni brutálne obíjmajú.
Dnes sa však stala srandovná vec. Sarbdeepov hlas sa mi preniesol do spomienky. Bola som tam v tom obsidiánovo čiernom, človekom vytvorenom očistci, a zrazu som počula jeho hlas. "Teal, to som ja, Sarbdeep, si v bezpečí, si v bezpečí." Znovu a znovu, sa tieto slová opakovali. Bolo to, ako keby prichádzali z druhej strany poklopu od pivnice. A zvnútra tej spomienky som cítila, akoby som bola na hranici záchrany. „Scéna“ v ktorej som bola zaseknutá sa roztrhala ako horiaci filmový pás a otvorila som oči pozerajúc sa do hĺbky jeho kakaovo sfarbených očí; jeho zamatový hlboký hlas ma upokojoval. Zaborila som tvár do jeho hrude a zostala som tam ležať dosť dlho na to, aby som znovunadobudla istotu v samú seba. Pomyslela som si: „Keď ma chráni, cítim sa, akoby bola moja duša naplnená rozpustenými karamelkami.". Skutočne sa tento pocit srdečnej bezpečnosti nedá inak opísať.
Stále mám v sebe hlbokú neistotu ohľadom toho, do akej miery ma stále ovplyvňuje môj predošlý život. Obávam sa, že ak to nedám úplne do poriadku dostatočne rýchlo, urobí ma to „nemilovateľnou“. Nikto nechce počuť, že moja minulosť na mňa stále vplýva. Chcú, aby som im povedala, že teraz som dokonalá a nič ma neovplyvňuje, a že moje odpustenie voči tomu čo sa stalo, je môj stály duševný stav. Ale to nie je pravda. Dosiahla som stav liečenia, na ktorý sa dá nazvať - pretože na to nemáme slová – zázrakom ... Zázrak tvorby mňa samej. Ale liečenie sa mi nikdy nezdá dostatočne rýchle. Vždy si robím starosti s tým, ako tento stav bude pôsobiť na ľudí okolo mňa, a to predovšetkým na môjho syna. Obvykle vyzerá ustaraný, no nie vystrašený, keď sa mi to spustí. Niekedy dokonca hovorí ostatným členom komunity, že " Som tu , aby som zachránil mamičku, a aby sa jej polepšilo ". Ale obávam sa , že sledovanie toho ako trpím bude mať na neho vplyv. Kompenzovala som to tým, že som ho obklopila stabilnými ľuďmi. Dala som mu spoločenstvo dospelých, na ktorých sa môže spoľahnúť, a tak sa nikdy nemal nedostatok podpory alebo lásky. Ale je pre mňa smutné priznať, že som nikdy nebola úplne sama so svojím vlastným synom. Riziko že sa mi niečo náhodne spustí a stratím vedomie alebo dostanem záchvat, je podľa mňa príliš veľké na to, aby som s ním bola osamote bez toho, aby bol niekto druhý nablízku. Obzvlášť preto, že deti sú sami o sebe spúšťač pre tých z nás, ktorí prežili v detstve týranie. Neviem, prečo som dnes cítila, že o tom všetkom musím napísať, mimo toho, že je tu možnosť, že to bude čítať niekto, koho sa to týka, a pocíti, že v tom nie je sám, a že nie je chyba v ňom, keď sa objavia komplikácie počas rehabilitácie.
Čo oddeľuje tých z nás, ktorí unikli pred zneužitím a tých, ktorí sa poddali zneužívaniu (tým že sa sami stali násilnými), je naša schopnosť milovať. Keď som konfrontovaná tvárou v tvár s dlhodobými ranami spôsobenými v mojom detstve, je ľahké podľahnúť horúčke sklamania a odradenia, ktorá sa okolo mňa obopína. Ale liek, ktorý zaženie horúčku poznanie, že moja láska zostala tým všetkým nepoškodená. Nech sa deje čokoľvek, je tu určitý aspekt nás samých, ktorý je nedotknuteľný. Páli to ako večný oheň, ktorý nemožno zahasiť. Môže dohorievať - ale plameň, ktorý dohorieva, môže byť vždy znova naplno splanúť. A to je sľub, ktorý ma každé ráno dostáva z postele. To je sľub, pre ktorý sa oplatí vstať.
Prednedávnom som napísala báseň priamo mužovi, ktorý v mojom detstve pre mňa vytvoril toľko kontrastu. Možno medzi jej riadkami nájdete podobný plameň lásky v sebe samých ...
RUKY
Spomínam si na tvoje ruky,
Popraskané a mozoľnaté položené skrz moju tvár,
Ako si mi vzal detstvo desať a päťdesiat a sto krát.
Moje oči zaslepené slzami sa obrátili k nebu.
Nikdy nebolo dosť, kým telo ktoré si drvil a krv, ktorú si prelial, ma nedonútili padnúť na kolená.
Ako dieťa som bežala, keď si ma lovil s vreckovým nožom a mulicou skrz hlučné okraje toľkých polí smerom domov, myslela som si to zaslúžim.
Už som nebola dieťa, nebol si už človek. Krv a kosti a šľachy, ktoré si zo všetkého zobral sú tým, z čoho si si vybudoval krajinu svojho života.
V skutočnosti to bolo aj tvoja zmluva.
??? bola som svedkom smrti detí, a bola som skoro jedným z nich.
Lži si povedali, rovnako ako biblia žila som svoj život.
Povedal si, že si môj otec.
Povedal si, že to bol môj domov.
Tá tma, zabudnutá diery v zemi, pod mrežou zvetraných a zhnitých dosiek, ktoré zastierajú nebo.
Po celé roky, si nasledoval moju cestu krvácajúcej bolesti, v snahe odplaviť svojho ducha ...
S elektrickým prúdom,
S väznením,
Ketamínom.
Snažil si sa svoj život, v ktorom si ako dieťa trpel, urobiť tiež mojim
Zabitím malých kúskov tých, ktorí by ťa mohli milovať, a tých ktorí ťa stále milujú.
Hluchý k "milujem ťa" a slepý k "záleží mi na tom ".
Potrebovala som tie slová, ale ty si ich nemohol počuť, a ja som nemohla kričať.
Chcela som toho toľko povedať, v deň, keď som odišla z domova ...
Pamätaj moje ruky.
Ich jazvy už nie sú čerstvé teraz.
Nech Ti prinesú jednoduchú pravdu
Že vesmír trpí, ak trpíš.
Že vesmír sa usmieva s tvojou radosťou.
Ak všetko, čo si zanechal, je žiaľ a bolesť, môžeš držať tieto ruky a dosvedčiť, že krása sa rodí z ohnutých a zlomených životov, ako sú tie naše.
Pamätaj na moje ruky.
Nepotrebujeme hľadať spásu. Je v nás stále, a čaká, že bude zazretá.
Vnútorné benevolencia horí len mimo dosahu všetkého, čo sa ti môže stať v tomto živote, aj keď chabé, nie je to krehké.
Posolstvo lásky môže prísť odkiaľkoľvek bez varovania.
Už sa nehnevám.
Teraz je namiesto toho mojím najväčším prianím, aby si spoznal nevýslovnú útechu lásky, a slobodu čo so sebou prináša ...
Ako ja.
Preklad: Gabi Fest
(Je to taký voľnejší preklad, vzhľadom na to, že som v prekladoch začiatočník. Ospravedlňte teda drobné nedostatky, ktoré sa v preklade môžu vyskytnúť. Ďakujem za pochopenie.)
Korektúry: ArPharazôn
Originál článku v angličtine nájdete na tomto linku:
http://blog.thespiritualcatalyst.com/a-flame-that-flickers/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára