Deň prvý.

Šoférovala som včera kaňonom v snehovej pľušti, ktorá fúkala skrz diaľnicu. Hudba hučala tak silno, že som nepočula cestný šum a ani zvuky motora. Je niečo božské v jazdení vysokou rýchlosťou, keď hrá epická hudba. Dáva vám to silný pocit dôležitosti, ako keby hudba rozprávala váš život. Moje srdce bilo a môj dych bol plytký. Bola som tak mysľou zabratá v predstavovaní si, aké to asi bude opäť stretnúť Sarbdeepa,
že som si musela stále znova a znova pripomínať, že idem po diaľnici asi 110 kilometrovou rýchlosťou, a teda by som sa mala sústrediť.

Keď som sa dostala na letisko, šla som od terminálu k terminálu smerom medzinárodným príletom. Zamestnanec letiska mi ukázal správny smer a ja som vyšla dverami na chladivý zimný vzduch smerom k budove, kam ma poslali. Bola som 5 krokov za dverami, keď som uvidela Sarbdeepa kráčať oproti mne s kovovým vozíkom, nesúci dva čierne kufre. Opustil vozíka vybral sa svižne ku mne. Hodili sme sa jeden druhému do náručia a držali sme jeden druhého nejaký čas s jeho európskou kolínskou vône santalového dreva, ktorá sa mi vtlačila do pamäte z čias strávených spolu v Londýne. Ani jednému z nás a nechcelo pustiť, no zima nás vrátila späť dovnútra. Ako malá školáčka šla som ticho a placho. Prešli sme cez letištný terminál späť na parkovisko v atmosfére neschopnosti uveriť tomu, že sme znova spolu. Nemohli sme zmazať z našich tvárí hanblivé úsmevy.

Keď sme sa vrátili k autu, sadli sme si do auta s vypnutým motorom, a pozerali sme sa jeden na druhého. Nechcela som sa vyštartovať skôr, kým som vedela, že sa budem môcť sústrediť. Sexuálne a romantické napätie medzi nami bolo tentoraz ešte silnejšie. Vzal moju studenú, bledú ruku do vo svojich teplých, tmavých rúk a pridržal ju pri perám tak dlho, akoby ju uctieval a povedal: "Milujem ťa miláčik, už nikdy sa nerozdelíme". Skoro som vyskočila priamo z môjho tela na krásnu výzvu týchto slov. Obaja sme boli v úplnom šoku. Po pravde povedané, stále si myslím, že sme úplne ani jeden neuverili tomu, že je tu.

Keď sme sa skľudnili šli sme do malej duchovnej kaviarne v Salt Lake City, ktorá sa volá Oasis Café. Bolo skoro a tak boli obsadené len dva stoly v celej reštaurácii. Bolo tam intímne prostredie. Dávali sme tomu však pozornosť len tak dlho pokým sme si objednali jedlo, a potom sme poprepletali naše nohy a ruky a začali sme sa rozprávať tvárou v tvár o našich citoch. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma niekoľkokrát na líce. Stále som bola zaskočená, a nemohla som sa mu dlhšie pozerať do očí bez toho, aby som sa hamblivo usmiala a odvrátila oči. Príťažlivosť medzi našimi telami nás ťahala k sebe ako túžba jeden k druhému. „Verejnosť“ prostredia bola ako páčidlo, ktoré sa nás pokúšalo oddeliť. Začalo byť psychycky bolestivé ustáť to a tak sme išli späť kaňonom smerom k Park City. Mali sme v pláne ísť na Main street na čaj, ale na ceste tam som sa rozhodla priznať sa, že túžim iba po tom aby ma držal. Okamžite sa zasmial a povedal: „Áno, ja tiež“, tak sme sa otočili a išli sme domov. Po 10 minútach spoznávania sa s členmi komunity nás odprevadili na poschodie do mojej izby, takže sme mohli byť spolu sami. Sadol si na posteľ a ja som preliezla cez neho a položila som si hlavu na jeho širokú hruď. Bolo cítiť ako sme sa rozpúšťali jeden do druhého. Moja myseľ a srdce boli v celej miestnosti. Bolo to ako keby sa všetko na druhej strane spálňových dverí vyparilo a zmizlo. Bola som práve tam kde som chcela byť. Zrazu ma začal sužovať hlboký pocit strachu, že by niečo mohlo vykoľajiť tento pocit pohody.

Je to smutné ako intenzívny strach mrazí moje najšťastnejšie chvíle. Toto je trend v mojom živote vzhľadom na to, že som roky strácala, čo som milovala. Keď niečo milujem, tak sa tak bojím straty tej veci až so takej miery, že ma začne bolieť kostná dreň. Smútim ešte predtým, než to odíde. Začala som to robiť aj so Sarbdeepom. Robím všetko čoho som schopná aby som ten strach zmiernila.

Jeho uistenie na ukľudnilo tak, že som bola schopná zaspať a keď som zaspala, on zaspal tiež. Zobudila som sa ráno zahalená v jeho objatí s ľadovomodrým zimným svetlom prúdiacim cez okno. Nevyšli sme z postele do 11-tej hodiny doobeda (pre mňa neslýchané).Urobili sme si spolu raňajky. Je to neuveriteľne absurdné. Pohodlná dôvernosť s ním urobili aj „svetskú“ časť môjho života elegantnou. Ako tanec medzi dvoma ľuďmi, ktorý spolu tancujú už roky; akoby tieto úlohy, čo hráme spolu neboli pre nás ničím novým. Náš čas, čo sme doteraz spolu strávili bol nabitý odzbrojujúcim, zraniteľným vzrušením z možnosti dotknúť sa kože toho druhého, a tiež s pokojnou úplnosťou pocitu, že sme navzájom doma. Som veľmi zvedavá, čo prinesie budúcnosť tomuto zväzku.

Sarbdeep teraz práve teraz pri mne zaspal. Zmena času medzi Európu a USA ho zdá sa teraz dobehla a trocha ho to vzalo. Keď sa zobudí, zoberiem ho do mesta na naše prvé oficiálne rande. Som zvedavá čo má noc pre nás oboch pripravené. Som zvedavá aké karty nám univerzum dnes noci rozdá.

-----------------------------------------------
Preklad: Gabi Fest
(Je to taký voľnejší preklad, vzhľadom na to, že som v prekladoch začiatočník. Ospravedlňte teda drobné nedostatky, ktoré sa v preklade môžu vyskytnúť. Ďakujem za pochopenie.)
Korektúry: ArPharazôn

Originál článku v angličtine nájdete na tomto linku:
http://blog.thespiritualcatalyst.com/day-one/
Tento článok je preklad z pôvodného článku a je ho možné v neskrátenej a neupravenej forme šíriť nekomerčným spôsobom s pridaním zdroja a vrátane všetkých v článku už uvedených zdrojov, linku na tento blog http://gabifest.blogspot.sk/2013/12/den-prvy.html a celej tejto poznámky.