Stratený raj Slovanov....

Od malička som vedela, že je tu "niečo" čo spôsobilo, že svet okolo nás je taký krásny. A to nemám na mysli diela, stvorené človekom v mene pokroku či lepšieho života. 

Mám na mysli to, čo bolo stvorené na počiatku vekov. V čase prvých ľudí. V čase prvej ľudskej civilizácie, ktorá žila v súlade s prírodou a Božou tvorbou. Prví ľudia nemali potrebu meniť dokonalé výtvory na primitívne nástroje, ktoré sa časom kazia a ničia, a bez údržby majú krátky
život. Mám na mysli dokonalé mechanizmy, ktoré nám dal náš Stvoriteľ do vienka keď nás tvoril ako svoje najdokonalejšie dielo. Ako svoje deti. Presne tak ako pre každého rodiča, aj pre neho bolo dôležité, aby nám dal to najlepšie zo seba, najlepšie čo je schopný do nás vložiť. V tom čase sme mali božské schopnosti. Žili sme v súlade s ostatnými božími výtvormi a navzájom sme si pomáhali, boli tu jeden pre druhého. Nehovorím len o vzťahu ľudí medzi sebou. Zvieratá radi trávili čas v našej spoločnosti, lebo sa s nami cítili dobre a radi nám pomáhali v rôznych činnostiach. Takto to bolo naplánované od začiatku. Žiť život v plnom súlade a symbióze prírody a človeka.

To je to, čo často nazývame rajom, lebo takto si raj predstavujeme. Rastlinky nám dávali svoje plody, aby tie slúžili nielen na obživu, ale aj pre zdravie nášho tela i ducha. Nerobili to preto, aby dostali od nás stravu. To naopak oni zásobovali potravou nás a ako odmenu vnímali fakt, že môžu žiť spolu s nami v mieri a láske.

Prečo sme sa od tohoto krásneho rajského spôsobu života odklonili? Prečo sme v mene pokroku zatratli všetko, čo nám bolo sväté a robilo náš život krásnym a šťastným? Prečo sme dovolili, aby našu kultúru, ktorú potom začali volať pohanskou, pošlapali a zadupali, a aby ju mohli nahradiť tým, čo nás obklopuje dnes? Bol to vývoj? Stalo sa to preto, aby sme prešli tvrdými skúškami a pochopili, že sme podľahli predstave, že to, čo nám dal Boh nie je pre nás dosť dokonalé? Že sme uverili, že môže byť niečo dokonalejšie ako to, čo pripravil pre nás náš Otec? Uverili sme tomu, že nás Boh bude milovať viac, ak sa mu budeme prihovárať cudzím primitívnym jazykom v chrámoch, ktoré mu postavíme? Že budeme civilizovaní, keď zotročíme prírodu a zvieratá, aby nám slúžili pod tlakom a nie dobrovoľne? Keď budeme Božie dielo ničiť, aby sme vytvorili niečo, čo ani po päty nesiaha jeho stvoreniam?

To skutočne sme tomuto uverili dobrovoľne? Alebo nám to bolo násilím naútené od tých, ktorí s nami mali nie tak čisté úmysly, aké s nami mal náš Otec? Zamyslite sa nad tým, že prečo k tomu mohlo dôjsť. Čo nás donútilo vymeniť Raj za Peklo, prezlečené do anjelského rúcha?

Naši predkovia v časoch "pohanstva" uctievali studničky, vodné toky, háje stromov, kamene a skaly. Tvorili miesta, tzv. háje tam, kde si uctievali Boha a jeho tvorbu. Starali sa o prírodu, ona ich živila, ochraňovala a spolu navzájom žili v harmónii a láske. Po celý rok mali čo jesť, lebo prírodu Boh stvoril tak, aby počas roka dávala plody, ktoré sú pre nás v danom čase najvhodnejšie. Aj zvieratá nám dobrovoľne dávali svoje dary. Nie v podobe mäsa, ale v podobe vajec, mliečka a pod. Lebo len to bude človeku slúžiť k jeho prospechu, čo dostane z dobrej vôle. Nie to, čo si násilím zoberie. Pokým sme sa držali tejto múdrosti, boli sme zdravý a veľmi schopný národ, žijúci v láske a porozumení.

Je načase sa navrátiť k životným múdrostiam našich predkov, a vrátiť sa aj k našim pohanským Bohom. Je načase sa vrátiť k našim koreňom. Veď kde je Boh viac prítomný? Boh stvoriteľ. Boh tvorca. V kostole, alebo tam, kde je plno jeho vlastných výtvorov? Teda v prírode..

Naši predkovia boli múdri ľudia a žili ako vysoko osvietení. My, s našim uctievaním v chrámoch ktoré prírode nesiahajú ani po členky, sme na neho zabudli. Modlíme sa k Bohu na miestach, kde nás On nepočuje a kam nikdy nevstupuje. Naše výtvory sú oproti výtvorom Boha mŕtve a pominuteľné. Jeho výtvory žijú a vždy sa znova zrodia. Je to najdokonalešia formy tvorby.

Je načase spomenúť si kto sme a čo je našim poslaním. Slovania boli múdri a veľmi vzdelaní. Neničili prírodu, ale ju pozorovali. Vráťme do našich životov to, čo nám bolo násilne odňaté a spomeňme si na to, čo je hlboko vpísané v našej DNA. Prelomme kliatbu, ktorá bola na nás uvalená a osloboďme svoju myseľ, aby sme znova mohli uvidieť svet ako dokonalé miesto, stvorené pre naše dobro. Začnime pracovať na tom, aby každý z nás mal kus svojej zeme, ktorú môže považovať za svoj domov. Lebo ten kus zeme, kde vložíme svoje DNA, kde bude náš rod umierať a znova sa rodiť, je ten kus zeme, kde sa môžeme vrátiť a kde nebude mať zlo na nás dosah. Pokým boli Slovania pohanmi, boli neporaziteľní, odolali všetkým snahám o porobu a zotročenie. Lebo neexistuje nič, čo by človeka motivovalo viac, než ochrana svojej rodnej hrudy a ochrana tých, ktorých miluje. Pokresťančením sme kus svojej sily stratili, no aj tak sa "im" nepodarilo úplne nás zdecimovať. Len uspať...na dlhé storočia. No každý spánok má svoj začiatok a svoj koniec. Aj náš spánok sa blíži ku koncu. Už sa pomaly ale isto prebúdzame, a pomaly si spomíname. Vidím to všade okolo seba. Len sa treba pozerať s otvoreným srdcom.

Nepozerajme sa na minulosť s nenávisťou či zlobou v srdci. To všetko bola naša cesta. Cesta, ktorou sme mali prejsť, aby sme sa z nej vrátili silnejší a múdrejší, ako keď sme na ňu nastúpili. Nik na nej nebol zlý alebo dobrý...každý nám dal omnoho viac, než nám vzal. Cesta nášho spánku sa blíži ku koncu. A tak ako je tomu pri každej ceste, tie posledné metre sú najťažšie a najnáročnejšie. Nevzdajme to v cieľovej rovinke. Odmena bude v podobe života, aký si človek zaslúži a aký mu bol daný do vienka. Život v láske a porozumení, aj v hojnosti a múdrosti.

Vráťme sa do prírody, venujme sa pôde a tam sa rozprávajme s Bohom...každý po svojom. Niekto tým, že zveľaďuje svoju rodnú pôdu a vytvára rajské jedlé záhrady a Rodové statky pre generácie. Niekto tým, že chráni a čistí prírodu...niekto tým, že pomáha zvieratám ked sa ocitnú v núdzi, či nebezpečí. Spôsobov je veľa ...je na každom z nás, ktorý si vyberie. Boh bude mať z toho veľkú radosť a nám sa bude žiť lepšie.

Našim hlavným poslaním je tvoriť krásno a žiť v súlade so svojim okolím. Keď sa k tomuto nášmu poslaniu vrátime, stane sa zem rajom o ktorom snívame, a kam sa túžime vrátiť. A spolu s ňou rozkvitne i vesmír.

Ja som si Rodový statok začala budovať so svojou rodinou. Okrem všetkého jedlého rastlinstva si na ňom zasadíme aj sibírske cédre, ktoré sú veľmi vzácnym darom Stvoriteľa. Okolo pozemku nebudeme stavať múry, ale radšej vysadíme živý plot, ktorý bude slúžiť nielen nám, lež i zvieratkám. Obydlie si postavíme také, ktoré bude najlepšie súznieť s prírodou a fungovať na obnoviteľných zdrojoch, aby neškodilo prírode. Vytvoríme jazierko, kam budú môcť zvieratá chodiť piť a kde budeme môcť každý deň očistiť a ovlažiť svoje telá. Zúrodníme si svoj kus zeme, ktorý sa tak stane našou vlasťou. Našou lekárničkou aj zdrojom potravy. Bude to miesto, kde žije duch mojich predkov a kde sa všetko pretvára do podoby, ktorá je pre jej obyvateľov najpriaznivejšia. Bude to miesto, ktoré môžem nazývať vlasťou. 

------------------------------- 

Autor článku: Gabi Fest

Foto: Gabi Fest a Ar Pharazôn (Andrej Kras)

Tento článok je autorským dielom a je ho možné v neskrátenej a neupravenej forme šíriť nekomerčným spôsobom s pridaním zdroja a vrátane všetkých v článku už uvedených zdrojov, linku na tento blog http://gabifest.blogspot.sk/search/label/Gabi%20Festa celej tejto poznámky.